História

Stropkov patrí medzi tie naše mestá, ktorých najstaršie dejiny sú až žalostne neprebádané. Archeológovia sa ho do dnes nedotkli, a tak nevieme nič pozitívneho o jeho prehistorických osudoch a osídlení, ale ani o období včasného stredoveku.

Anton Szmirmay v roku 1803 vo svojich topografických notíciach Zemplínskej stolice bez uvedenia prameňa napísal, že Stropkov založili Cudárovci po tatárskom vpáde, a to v roku 1245. Taký prameň, ktorý by to potvrdzoval, nejestvuje a ani nemohol jestvovať. Cudárovci pochádzajúci z Olnodu (dnes Onód v Boršodskej župe) v tom čase ešte vôbec nie sú známi.

Prvá správa o existencii ich člena je až z roku 1347 a až v roku 1352 sa svojim členom Petrom dostávajú do majetkov v severovýchodnom Uhorsku, kde mu Ľudovít I. daruje panstvo Kurimu v Šariši (v tom čase Peter Cudár už bol boršodským a šarišským županom). Stropkov Cudárovci nikdy nevlastnili a ako jeho susedia (od roku 1370 vlastnili aj Zborovské panstvo) si nikdy nerobili naň ani najmenšie nároky. Nekritické preberanie Szirmayovho údaja – v milenárnej župnej monografii Zemplína a hlavne v Ungváryho dejinách Stropkova a Stropkovského hradu, dokonca aj časťou súčasnej odbornej literatúry neopierajúcej sa o vlastný pramenný výskum, vedie však k tomu, že Stropkov sa často považuje za písomne doložený k roku 1245, ale súčasne a oprávnene za staré sídlo. Na základe tohto nateraz ničím nepodloženého údaja sa v roku 1970 konali tu oslavy 725-ročnej existencie „kráľovského mesta“ a Stropkov si dal vyhotoviť aj amatérsky a neheraldický erb s arpádovskými brvnami, rozšírovaný sériou odznakov.

Prvá písomná správa o Stropkove pochádza len z roku 1404 (12,marec). Vtedy kráľ Žigmund Luxemburský hovorí, že svojho času zálohoval Prokopovi Balickému (šľachtický rod z poľskej dediny Balice) za 6000 dukátov majetky Šarišského hradku (Hanigovský hrad), mestečka – opida „Stropko“ a Pozdišoviec, ktoré prešli do kráľovského úžitku odúmrtným právom po ich predchádzajúcom vlastníkovi Ladislavovi, synovi Mikuláša zo šarišského Svätého Jura (Hubošovce). Teraz , 12.3.1404, tieto majetky zálohuje jeho bratrancom Andrejovi, Jánovi a Mikulášovi Balickovcom za ďalších 6000 dukátov. Oni ich majú držať takým právom ako spomínaný Ladislav a iní prvší majitelia dovtedy, kým im on, alebo jeho nástupcovia nevrátia 12000 dukátov. V roku 1408 ten istý kráľ Žigmund spolu s panstvami Ľubovnianskeho hradu a Šarišského hrádku daruje Imrichovi z Perína aj mestečko a kastelum „Ztrupko“ zo všetkými k nemu patriacimi majetkami a dedinami. V inej verzii tejže listiny (obe boli vyhotovené špeciálne na Ľubovnianske panstvo) hovorí, že mu daruje mestečko „Strupko ac castello Thoporo“ so všetkými prináležitosťami, ktoré predtým držal Ladislav zo Svätého Jura. V ďalšej verzii vyhotovenej na samotné stropkovské panstvo sa píše, že Imrichovi z Perína daruje „oppidum Stropko...cum tributo eadem“ a k nemu patriacich 30 vymenovaných dedín, ktoré mal v zálohu Andrej Balický a predtým boli v majetku Ladislava zo Svätého Jura a nárokoval si na ne jeho príbuzný Štefan Čert (Vrdwg). Imrichovi z Perína kráľ Žigmund v roku 1410 vydal novú donáciu na uvedené majetky, medzi nimi aj mestečko „Ztropko“ s mýtom a tých istých 30 dedín ako v roku 1408. V roku 1430 došlo k deľbe majetkov medzi magnátmi z Perína. Do deľby spadalo aj „oppidum Stropkow“, v inom exemplári tejto listiny „civitas Strupko“a jeho 36 dedín. Opidum Stropkov, v stredoveku zapisované ako „Stropko, Ztropko, Ztrupko, Stropkow“ a pod jeho panstvo – presnejšie povedané panstvo stropkovskej pevnosti – Perínskovci vlastnili s malými prestávkami koncom 15. a začiatkom 16. stor. až do roku 1567.

Uvedené – samozrejme len najvýznamnejšie – najstaršie písomné právy nás informujú o tom, že Stropkov so svojou pevnosťou, v roku 1492 nazývanou „castellum sive fortalicium“ a tridsiatkovou stanicou je zemepánskym mestom a sídlom panstva, ku ktorému v stredoveku patrilo až 37 dedín.V stredovekých , ale ani v novovekých prameňoch niet ani len najmenšej zmienky o tom, že by niektorý uhorský panovník udelil Stropkovu mestské výsady. A v stredoveku Stropkov nezískal ani žiadne iné špeciálne práva. Všetky jestvujúce a od roku 1404 početnejšie písomné doklady ho vždy nazývajú opidom, jediný raz v roku 1430 aj civitas. Ale do roku 1404 sme nutení v jeho dejinách pohybovať sa len v hypotetickej rovine.

V populárnej knižke Stropkov a okolie z roku 1978 (ktorú sme napísali spolu s pánom Jozefom Durkajom) i v monografii Osídlenie severného Slovenska z roku 1985 sme naznačili jeho starší vývoj a vyslovili najpodstatnejšie hypotézy o ňom. Táto prednáška nám poskytuje možnosť, aby sme o nich povedali viac. Údolie Ondavy severne od sútoku s Ondavkou, od veľkomoravských a poveľkomoravských nálezísk v Topoľovke, je na archeologických mapách do stredoveku totálne čisté, nateraz bez akýchkoľvek nálezov! Podľa názoru prof. Vojtecha Budinskeho – Kričku vysloveného v roku 1961 v štúdii Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku, ďalšie sporadické objavy slovanských sídlisk možno očakávať aj v severnejších oblastiach Ondavskej vrchoviny. A medzi takého slovanské – slovienske sídla by mal podľa nášho názoru patriť aj Stropkov. V roku 1956 – podľa očitých svedkov – boli totiž pri stavbe traktorovej stanice južne od stredovekého a i dnešného centra mestečka, na výraznej vyvýšenine nad Ondavou medzi Mlynským potokom a potokom Mlynica objavené vypálené jamy, približne 150 cm hlboké a 100 cm široké lievikovito (azda obilnicové zásobnice), bagrovaním rozrušené pohrebisko a podmurovky domov. Celý nález bol „v záujme“ výstavby urýchlene zasypaný lomovým kameňom, resp. zrovnaný pre nové budovy. Táto informácia spolu s archeologickým a jazykovedne založeným veľkomoravským a poveľkomoravským osídlením dolného a stredného Zemplína i povodia Radomky a Tople v susednom Šariši (Koprivnica, Radoma) je nateraz jediným zdrojom nášho predpokladu, že na tomto mieste stalo veľkomoravské alebo poveľkomoravské sídlisko, ktoré pretrvalo až do druhej polovice 13.storočia, keď je nepriamo doložené už aj písomne.

V roku 1269 komes Pud z rodu Abovcov predáva Šimonovi z Veľkého Šariša, príslušníkovi Tekulovcov panstvo Smilno, ktorého juhovýchodná hranica siaha až na potok Chočianku. Bezprostredne na ňom v tom čase, podľa našej mienky, sa nachádzal majetok Stropkova. Chotčianka predtým i neskôr tvorila jeho nespornú severozápadnú chotárnu hranicu. Najneskôr od konca druhej polovice 13.storočia i zemplínsko – šarišskú stoličnú hranicu. K Smilnu v druhej polovici 13.stročia i neskôr patril aj Stročín s mýtom, ležiaci severne od sútoku Chotčianky s Ondavou, písomne doložený od roku 1317. V tej istej listine z roku 1317 sa spomínajú aj Veľká a Malá Domaša i zaniknuté Modré Pole (Keekmezey) – samostatné panstvo so stredovekou pevnosťou – fortaliciom, ležiacej južne od Stropkova (nad Mrázovcami). K obdobiu vlády kráľa Ľudovíta I. (1342 – 1382) sa viaže písomná zmienka o Kelči a Breznici ležiacich tiež pod Stropkovom a k nemu rozhodne nepatriace. V druhej polovici 14.stroročia sú písomne doložené všetky obce ležiace juhovýchodne od Stropkova na pravom brehu Ondavy (staršie – Nižná, Vyšná Oľšava i na nemeckom práve lokované Lomné, Šandal, Bokša a iné). Severne od jeho chotára na Chotčianke ležiaca Chotča, Bukovce a na Ondave Tisinec i Duplín. Len o Stropkove, ktorý v tom čase nielenže jestvoval , ale v tejto oblasti bol najrozvinutejším sídliskom – mestečkom, pramene mlčia.

Zemplínsko-šarišská komitátna, stoličná hranica však pred rokom 1269, resp. v období vlády Ondreja II., keď komes Pud získal smilnianske a stročínske panstvo, nebola na Chotčianke, ale nad Stročínom , ktorý patril tiež do Zemplína. Dosvedčuje to stredoveká cirkevná organizácia. Stročín vtedy i dodnes patrí totiž k stropkovskému dekanátu. To znamená, že slovanské, či slovienske osídlenie tu postupovalo zo Zemplína hore Ondavou. Ak Stročín jestvoval v období vlády Ondreja II. t.j. pred rokom 1235, potom, a to skôr, jestvoval aj Stropkov. Poukazuje na to aj jeho názov. Jazykovedci ho odvodzujú od osobného slovienskeho mena Strop-Stropek (Stropko), ktoré má základ v apelatíve strop. Najneskôr v I.polovici 13., možno už koncom 12. storočia tu bolo zriadené aj mýto (o stročínskom sa v roku 1317 i 1355 hovorí, že jestvuje už dávno – „olim“). Niekedy koncom 13.storočia bola pri mýtnej stanici v Stropkove vybudovaná strážna veža na jej ochranu i ako pohraničná pevnôstka, od 15.storočia prameňmi nazývaná kastelom, či fortaliciom Topor, vo význame tvŕdz.

Keď sa so Stropkovom po prvýkrát stretávame v roku 1404, vtedy je už kvalifikovaný ako zemepánske mesto – oppidum, v ktorom je spomenutá penvosť, vyberá sa tu pohraničné clo – tridsiatok a súčasne je sídlom rozsiahleho feudálneho panstva. Tieto okolnosti, jeho štvorcové námestie o rozlohe asi 150 x 150 m so štyrim ulicami vychádzajúcimi z jeho rohov i gotický kostol z polovice 14.storočia s pôvodným patrocíniom sv. Anny (od 16.alebo 17.storočia Božieho Tela) a pozostatkami škultécie (v urbári z roku 1569), sú dostatočným svedectvom toho, že bolo lokované nemeckými kolonistami. Zo severného Zemplína nateraz nepoznáme ani jednu lokačnú – šoltýsku listinu nemeckého práva. Načim však predpokladať, že jestvovali. No súčasne, že doosídľovanie na nemeckom práve v tejto oblasti prebiehalo aj na základe ústnych dohôd. Z uvedeného je nepochybné, že Stropkov – ako stredoveké opidum založili nemeckí hostia v blízkosti starej rovnomennej slovenskej dediny. Jej obyvateľstvo sa postupne presťahovalo do vznikajúceho mesta a stará dedina Stropkov zanikla. Tento proces prebiela asi od 20.až 30-tych rokov 14.storočia. Predpokladáme totiž, že to boli obdobné sídelné pomery ako v Bardejove, v Prešove, Kežmarku, Michalovciach a inde. A že stropkovskí hostia patrili k bardejovskej nemeckej kolónii. Ich vedúca osobnosť – šoltýs a jeho súkmeňovci tu dostali také isté alebo podobné výsady ako bardejovský šoltýs Vavrinec a ostatní bardejovskí hostia v roku 1320. Ak títo začali budovať nový Stropkov s tak rozsiahlym námestím a gotickým kostolom, museli mať svoje práva zabezpečené kráľovskou listinou, ktorá zaručovala budúcu prosperitu mesta. O existencii tejto predpokladanej kráľovskej listiny však neskôr nieto ani len zmienky. Táto okolnosť je podľa nás svedectvom toho, že pravdepodobne už Ľudovít I. škultéciu a s ňou spojené práva vykúpil, no až na mlyn ich nedaroval mestu. Azda už nestihol. Ono je totiž v polovici 16. stor. i predtým vlastníkom mlyna, jeho polia a lúky sú kvalifikované ako zákupné, ale nemá súdnu právomoc ani rybolovné právo. Menšie spory rozsudzuje richtár, tak ako v iných mestečkách a dedinách, väčšie zemepán. Jeho obyvatelia platia cenzus v peniazoch, sú povinní čapovať panské víno a voči zemepánovi plnia aj iné služby a jeho požiavky.

Stropkov do konca 14.storočia stavebne hospodársky a spoločensky nadobudol ráz mestečka. Jeho ďalší rozvoj zabrzdil však Žigmund Luxemburský, ktorý ho daroval spomenutým feudálom a stal sa ich poddanským mestom. Tieto a ďalšie nám neznáme okolnosti spôsobili, že tu usadení nemeckí hostia ho niekedy koncom 14.a zač. 15.storočia opustili a odsťahovali sa pravdepodobne do privilégiami obdareného Bardejova, iní azda poslední koncom 15.storočia do Prešova, kde mali nepomerne väčšie možnosti slobodnejšieho uplatnenia. V urbári z roku 1569, z ktorého poznáme všetkých obyvateľov Stropkova - spolu 72 rodín - nieto už v ňom ani jediné nemeké meno. Mestský ráz mu však zostáva. Vplyvom nemeckých hostí sa mestečko zrejme už v 14.storočí stalo aj remeselníckym centrom svojho okolia. Medzi majstrami prešovského krajčírskeho cechu v roku 1509 nachádzame aj Krištofa Stropkovského, neskôr v Bardejove a Košiciach aj ďalších remeselníkov pochádzajúcich zo Stropkova. V urbári z roku 1569 sa medzi mešťanmi spomínajú viacerí Hrnčiarovci (Fazekass), Ambróz a Juraj Kováčovci (Kowach ), Matej a Ján Povozníkovci (Zekeres) i vdova po obuvníkovi (sutor) zo Stročína. Remeselnícka tradícia v mestečku bola základom pre utvorenie tzv. veľkého cechu v roku 1575 združujúceho zlatníkov, debnárov, krajčírov, kožušníko, hrnčiarov atď. - spolu 17 druhov remesiel.

Koncom 14. storočia v ňom načim predpokladať aj jestvovanie farskej či mestskej školy, ktorú aj jej učiteľa Vavrinca Vallu máme písomne doložených k roku 1515. Medzi študentmi Krakovskej univerzity sú totiž od roku 1409 sporadicky zapisovaní aj študenti zo Stropkova (de Stropko, de Stropkow)- do polovice 15.storočia 4, ktorí základné vzdelanie museli nadobudnúť doma. V Stropkove a potom asi v Krakove vyštudoval medicínu aj Ján zo Stropkova, bardejovský apatiekar, spomínaný v roku 1442. Podobne aj dominikánsky profesor Vavrinec zo Stropkova, ktorý v roku 1468 odpísal pre predstaveného dominikánskeho kláštora v Budíne Leonarda Regensbergera Legendu o svätej Kataríne a ďalší vzdelanec spomínaný koncom 15. a začiatkom 16.storočia. Okrem toho v urbári z roku 1569 sú ako mešťania zapísaní 2 literáti - t.j. ľudia znalí písma.

Mestská rada hoci s obmedzenými právami najneskôr od II. polovice 15. storočia vlastnila aj mestskú pečať, v ktorej je patrónka kostola sv. Anna s Máriou. Pod ňou vydáva svoje písomnosti. Najstarší nám známy latinský list richtára a boženíkov (prísažných) Stropkova z roku 1515 je adresovaný mestskej rade Prešova.

Od konca 16. a začiatku 17.storočia svoje písomnosti už píšu aj po slovensky. Prvá známa – záznam o vyšetrovaní krádeže – pochádza z roku 1601.

V prednesenej prednáške nie sú vyčerpané všetky údaje a historické udalosti týkajúce sa starších dejín Stropkova, tie sú obsiahnuté v dielach Szirmaya, E.Ungváryho i v našich prácach. Usiloval som sa však predstaviť Stropkov ako starobylé sídlisko a postihnuť jeho stredoveký mestský vývoj, v ktorom sú mnohé jeho stránky veľkou neznámou. Dá Boh, že naše ďalšie štúdium v archívoch prispeje k ich ďalšiemu, hoci iste len k čiastočnému objasneniu.

Ján Beňko

Zdroj: www.stropkov.sk